Blog

Už ste niekedy premýšľali nad tým, ako dostal perník svoje meno? Voňavý chlieb s medom piekli už starovekí Egypťania. Možno práve vďaka úzkej väzbe na Blízky východ sa do tejto pochúťky začal pridávať aj čierny korenie. Postupom času sa toto pečivo dostalo až do Čiech, kde sa mu podľa korenenej chuti začalo takto hovoriť. Ako sa z pôvodného koreneného perníka stal postupom času perník Zatiaľ čo dnes vnímame perník ako sladkú pochúťku, ktorú nekonzumujeme tak často, kedysi to bol pokrm konzumovaný takmer každý deň. Jeho pečením sa zaoberali špecializovaní remeselníci nazývaní koláčnici, mazanečníci či caletníci. Pôvodná receptúra perníka pozostávala z múky, medu a korenia. V dobách renesancie sa dokonca piekli tak silno korenené perníky, že sa používali ako ekvivalent dnešných pivných pochúťok. Ich pálivosť totiž zvyšovala smäd, a tak sa podávali v putikách, aby hostia vypili čo najviac. Perníkové korenie je dodnes mierne korenené Korenie je súčasťou perníkového korenia aj dnes, avšak v podstatne menšej miere. V zmesiach, ktoré sú často tajomstvom každého z výrobcov, ho väčšinou dopĺňa klinček, škorica, fenikel, aníz, nové korenie, badyán, kardamóm a muškátový oriešok alebo kvet. Je zaujímavosťou, že tieto korenia majú na telo podobne priaznivé a liečivé účinky často spojené s tráviacim ústrojenstvom. Inak nebolo náhodou, že kedysi sa perník využíval ako prostriedok na zbavenie sa rôznych parazitov usídlených v žalúdku a črevách. Tieto časy sú však už dávno preč a perník je dnes pochúťkou, ktorá prevonia každé Vianoce, bez ktorých sa nezaobíde žiadna púť a ktorá vyčarí úsmev na tvári každého dieťaťa.