Tajomstvo skryté pod korenistou šupkou

Nevšetko zlato, čo sa blyští, je naozaj zlato, tak znie obľúbené príslovie, ktoré platí aj v prípade korenia z čierneho korenia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že toto scvrknuté korenie neskrýva príliš veľa tajomstiev. Len málokto však vie, že v minulosti to bola otázka prestíže a že si ho vychutnávali aj samotní faraóni. Hoci dnes čierne korenie platí za jedno z najrozšírenejších a najpoužívanejších korení sveta, bežne dominujúcich v európskych, ázijských i amerických kuchyniach, nielen kuchárom zostávajú tieto a mnohé ďalšie tajomstvá stále utajené.

Čierne korenie, za ktoré by človek možno aj vraždil

Pod pojmom čierne zlato si dnes pravdepodobne predstavíme ropu. Pred začiatkom jej masovej ťažby však tento termín patril práve čiernemu koreniu, pretože v ňom bolo ukryté podobne veľké bohatstvo. História vzťahu medzi človekom a čiernym korením sa v oblasti Ázie píše už tisíce rokov. Mohlo by sa zdať, že na európske stoly čierne korenie dorazilo oveľa neskôr, až vďaka moreplaveckým objavom učineným počas 15. storočia, no stopy korenia nájdené v nosných dierkach faraóna Ramzesa II. a poznámky o čiernom korení v spisoch rímskych historikov naznačujú, že čierne korenie bolo na starom kontinente známe omnoho skôr.

Slávni moreplavci a nebojácni talianski obchodníci s korením čierne korenie len znovuobjavili a z financií získaných z obchodov s ním vystavali svoje mocné impérium so strediskom v Benátkach. Nové obchodné trasy postupom času pomohli znižovať cenu tejto komodity. Ostatne do tej doby nadrcené korenie na pokrmoch predstavovalo luxus, ktorý podčiarkoval prestíž hostiteľa. Od 16. a 17. storočia však čierne korenie prestávalo byť výnimočné a pomaly sa začalo objavovať aj mimo kráľovských palácov a honosných zámkov.

Nevšetko čierne korenie je rovnaké – ale v dávnych dobách to moc nerozlišovali

Zaujímavosťou je, že čierne korenie zohralo svoju úlohu aj pri objavovaní Ameriky. Nielenže si Kryštof Kolumbus myslel, že vďaka jednej z najzásadnejších výprav v histórii ľudstva objavil novú cestu do Indie, ale pri náleze zvláštneho červeného plodu ho pre jeho pálivé vlastnosti jednoducho nazval korením. A ako vieme, rovnaké označenie pre čierne korenie a pálivé papriky sa v niektorých jazykoch používa dodnes. Inak povedané, kajenské korenie má s čiernym korením pramálo spoločného, keďže ide práve o nadrcenú odrodu papriky.

Z oblasti južnej Indie, kde sa tradícia pestovania čierneho korenia zrodila, sa postupne rozšírila aj do ďalších tropických oblastí sveta, napríklad do Kambodže, Vietnamu, Indonézie a dokonca doputovala cez oceán až do vzdialenej Brazílie. Dnes čierne korenie predstavuje približne 20 % z celkového obchodu s korením, pričom jeho pestovateľskou veľmocou sa stal práve Vietnam. Ten je producentom až jednej tretiny celosvetovo vypestovaného čierneho korenia, pričom väčšinu tejto produkcie exportuje do iných krajín. Dôvod je jednoduchý, vietnamská kuchyňa používa čierne korenie len minimálne.

Ktorý národ konzumuje najviac čierneho korenia ročne?

Významná časť vietnamskej produkcie smeruje do Spojených štátov, ktoré naopak patria medzi celosvetovo najväčších konzumentov korenia. Ročne sa do tejto krajiny vyvezie korenie v hodnote presahujúcej 650 miliónov dolárov, teda takmer 15 miliárd korún. Za vôbec najväčších milovníkov ostrých korenistých chutí sú však považovaní obyvatelia Tuniska. Tí totiž majú vôbec najväčšiu spotrebu korenia na hlavu, konkrétne viac než 100 gramov za rok.

Tým najväčším tajomstvom korenia však zostáva jeho chuť, ktorú je nutné prežiť doslova na vlastné chuťové poháriky. Napríklad ten z Kampotu sa vymyká všetkým skúsenostiam, aké ste doteraz s bežným korením a jeho chuťami zažili. Neveríte? Ochutnajte.